Je nedeľa 13. mája 1923 a bratislavská cvalová dostihová dráha pri petržalskom Au Parku ožíva po osemročnej prestávke opäť turfovým životom. Premiérovo v rámci prvej Československej republiky zorganizoval „Jazdecký a dostihový klub pre Slovensko“ oficiálny dostihový míting, ktorému pozornosť venovala aj dobová tlač a technické výsledky sa objavili v ročenke ČS Jockey Clubu. Pre dostihovú dráhu, ktorá zažila slávne časy pred prvou svetovou vojnou, to mal byť začiatok novej éry. V rokoch 1868 až 1878 sa tu konali jarné klasické dostihy Trial-Stakes, tri razy na bratislavskej dráhe štartovala (a samozrejme zvíťazila) fenomenálna Kincsem a od roku 1883 sa tu konalo 32 ročníkov Veľkej bratislavskej steeplechase (Nagy pozsonyi akadályverseny). Aj v tomto „zlatom veku“ však bol v rámci Rakúsko-Uhorskej dostihovej prevádzky pre Bratislavu vyčlenený len jediný, a to jarný míting na prelome apríla a mája, resp. v prvých májových dňoch. Mítingy vtedy pozostávali z dvoch, troch či štyroch po sebe nasledujúcich dostihových dní, na ktoré tréneri priviezli väčší počet koní, s ktorými sa po skončení mítingu presunuli na iné závodisko. Len dva razy, a to v rokoch 1889 a 1902 pribudli na dráhe vo vtedajšom Engerau (či Ligetfalu) aj dva dostihové dni v septembri. O tradícii celoročnej dostihovej prevádzky v Bratislave tak nemohlo byť ani reči a zrejme aj to bol jeden z dôvodov, prečo nová éra bratislavských dostihov v novom spoločensko-politickom zriadení nedopadla podľa predstáv organizátorov, účastníkov a dostihových nadšencov v slovenskej časti spoločného štátu. Samozrejme, tým rozhodujúcim dôvodom bol nedostatok konského a ľudského potenciálu. Na pôvodnej petržalskej dostihovej dráhe sa tak podľa dostupných zdrojov medzi rokmi 1923 až 1931 uskutočnilo „len“ 25 dostihových dní, ten posledný 18.10.1931. Spomínaná obnovená premiéra 13. mája pred 99 rokmi však dopadla úspešne, víťazom Veľkej bratislavskej steeple-chase na 4000 metrov s dotáciou 3800 Kč sa stal hnedák IKARUS (Gomba – Icalu) v majetku dr. Michaela Esterházyho, odjazdený kapitánom Oldřichom Bucharom (74 kg), ľahko o 2 ½ dĺžky pred polokrvnou ryškou Resedou.
Vzápätí po bratislavskej obnovenej premiére prišla dostihovo k slovu aj metropola východu – Košice. V meste s dostihovou tradíciou siahajúcou do druhej polovice 19. storočia „usporiadal 20. a 21. mája 1923 Košický jazdecký klub koňské dostihy na závodišti pri Opačke.“ Tak vtedy informoval Slovenský denník a súhlasí s ním aj ročenka ČS Jockey clubu z predmetného roku. Košice boli popri Bratislave v medzivojnovom období druhým relatívne stabilným dejiskom cvalových dostihov na území Slovenska. Ďalšie mítingy sa tu konali v rokoch 1924, 25, 27, 31, 32, 33 a 1938.
Bratislavu aj Košice však o celý rok predbehlo iné slovenské mesto. Hoci neoficiálne, zaznamenané len jedinou správou v regionálnom týždenníku zo dňa 19. mája 1922, prvenstvo patrí Novým Zámkom. „Jazdecký pluk č. 3 dňa 25. mája 1922 poriada za účasti najširšej športovej verejnosti dostihy, spojené s dostihami roľníckych koní na vlastnej novo riadanej závodnej dráhe a klusácke závody dvojpražné.“ Od tejto udalosti tak onedlho uplynie rovných 100 rokov.
Keď už je reč o klusákoch, tie v Bratislave predbehli cvalové kone o celé tri roky. Mimoriadne aktívnej „Bratislavskej Trapovej Spoločnosti“ sa na klusáckom štadióne, stojacom v Petržalke v tesnom susedstve cvalového hipodrómu od roku 1903, podarilo zorganizovať prvé povojnové dostihy už 30. mája 1920. Revitalizácia klusáckeho športu však netrvala dlho, už v roku 1925 bol štadión kvôli špekuláciám jeho hlavného akcionára, Eskontnej a všeobecnej hospodárskej banky v Bratislave, rozparcelovaný na záhrady a stavebné pozemky.
photocredit:
