TELEFÓN: +421 2/624 11 504

E-MAIL:    info@zavodisko.sk

ADRESAStarohájska 29, 852 69 Bratislava, Slovenská republika

OTVORENÉ: Pon-Pia: 08 am-15:30 pm

Sledujte nás...
Image Alt

Mal som šťastie na majiteľov a dobré kone

Mal som šťastie na majiteľov a dobré kone

Významného životného jubilea sa presne na Turf-gala dožil dlhoročný veľkokarlovický náčelník a šéf Centrály Valencio. Práve v roku, kedy oslavuje okrúhle 70-te narodeniny, sa rozhodol odovzdať žezlo synovi Radkovi. Ten prevzal prípravu všetkých plnokrvníkov, okrem trojice MR RIGHT (po Echo Of Light) – štartuje v Cene MPaRV SR, TROOP COMMANDER (po War Command) a MUSTAMIR (po Medicean). Tie si František Holčák nechal, ako sám hovorí, pre potešenie. Vypísať všetky úspechy, ktoré počas svojej 45-ročnej kariéry, dosiahol, by bolo na román. Z najvýznamnejších dostihov spomenieme 5 víťazov Veľkej pardubickej: Valencio, Libentína, Rigoletto, Erudit, Maskul, 7 víťazov českého (československého) derby: Barbakan, Glowing, Ray Of Light, Tribal Instinct, Age Of Jape, Kadyny, Mister Aviation, 4 víťazov slovenského derby: Ray Of Light, Age Of Jape, Arcturus, Troop Commander. František Holčák je rekordmanom v počte víťazov slovenských klasických dostihov. Od roku 1993 ich pripravil 14 (z 87 štartov). Stal sa dvakrát českým (1996,2008), a aj slovenským (2002, 2019), rovinovým šampiónom. Tituly prekážkového šampióna na Slovensku získal v roku 1994, 1998, 1999, 2003. Dohromady pripravil vyše tisíc víťazov. Na konte má tiež 8 titulov Kôň roka v ČR (Law Soziri, Latén, Glowing, Blueridge Dancer, Ray Of Light, Tribal Instinct, Scyris, Age Of Jape) a 4 tituly rovinového Koňa roka na Slovensku (Law Soziri, Sharp Focus, Age Of Jape, Arcturus). Na mítingu Turf-gala pripravil 14 víťazov. Veľkú cenu Slovenska ovládli Zagon (2002, 2003), Age Of Jape (2010) a Cenu MPaRV SR Forest Man (2003), Scyris (2004, 2007), All The Evil (2013). Bratislavskí diváci určite nezabudnú na vystúpenie Lestera Piggota v sedle Laténa v roku 1993 a na dva Dettori Jumpy Frankieho Dettoriho zo sediel Bellaboya a Tribal Instinca v roku 2002. Štarty legendárnych džokejov sa uskutočnili na derby-mítingoch. Od roku 2021 rodinnú firmu Valencio prevzal syn Radek.

Rozhovor s jubilantom a trénerskou dostihovou legendou Františkom Holčákom

Narodili ste sa v Karolinke, neďaleko Veľkých Karlovíc. V živote na dedine nie je núdza o kontakt s rôznymi hospodárskymi zvieratami, plnokrvné kone však také bežné nie sú. Skúste nám priblížiť, kedy a ako ste sa zoznámili s plnokrvníkmi?

Dostihové kone som spoznal v našom jazdeckom oddieli pri JZD Veľké Karlovice. Založili sme ho 11.10.1966. Týmto koňom sme síce hovorili dostihové, ale v skutočnosti tie naše prvé kone boli nejakí polokrvníci. Na nich sme začali jazdiť a chystať ich na dostihy. Postupne sa prikúpili ďalšie kone, až sme ich mali päť a medzi nimi už boli napr. Parabola z Motěšíc, Chvojnica, Darex, Farida. Takto sme vo Veľkých Karloviciach začínali. Našim prvým trénerom bol magister Rudolf Miškář.

Po základnej škole ste sa museli rozhodnúť pre nejaké povolanie. Ťahalo Vás to už vtedy ku koňom?

Po základnej škole som si prial ísť do SOU Kladruby nad Labem na odbor chovateľ/jazdec. Najprv ma tam neprijali, ale povedali maminke, že po začiatku školského roka im vždy niekto odíde. Totiž niektorí žiaci či učni si myslia, že na takej škole idú iba jazdiť na koni. Tam sa ale chodieva aj na prax mimo koní, do kravína a podobne. Bolo nám povedané, že keď to zistia, sami odídu a miesto bude. Presne to sa stalo, po 14 dňoch nám volali, že dvaja – traja z ročníka odišli. Nastúpil som teda do Kladrúb, síce neskôr, ale stihol som to dohnať. Keď u nás vo Veľkých Karloviciach skončil pán tréner Miškář, musel som si urobiť trénerský kurz v Boskoviciach. Potom mi zase v JZD povedali, že keď budem robiť s ľuďmi, musím mať maturitu. Diaľkovo som vyštudoval päťročnú strednú poľnohospodársko-technickú školu v Rožnove pod Radhoštěm. Po absolvovaní učilišťa v Kladruboch som prišiel vyučený a začal som pracovať na miestnom družstve, kde som robil traktoristu. S koňmi sme sa mohli zaoberať po práci, takže o tretej po uvoľnení sme pracovali v oddieli. Nakŕmili sme a odtrénovali. Tak isto ešte ráno pred prácou som chodieval nakŕmiť kone a upratať stajňu. Bol to taký amatérsky systém, ale vtedy postačujúci. Kone sme odjazdili v práci a v dostihoch väčšinou jazdil napr. pán Pepík Jančár, ktorý aj získali titul amatérskeho šampióna. My sme sa v tréningu pozerali, všeličo som od pána Miškářa odpozeral a naučil sa. V roku 1975 som začal trénovať sám.

Málokto vie, že k Vašim začiatkom pri koňoch patrili aj chvíle v dostihovom sedle. Ako 16-ročný ste s amatérskou licenciou debutovali v dostihovom sedle kobylky Parabola zo stajne JO. Bolo to 17. júna 1967 v Ostrožskej Novej Vsi.

Pamätám si na tieto časy, ako som jazdieval s Evičkou Palyzovou a chlapcami ako boli František Held, Tomáš Černý. Odjazdil som štyri – päť rovín, aj som vyhral s Faridou v Albertovci. Viac štartov som mal v steeplechase, ale väčšinou na horších koňoch, tak som častokrát došiel peši. Jedným z lepších koní býval Háv, ten behal aj v Lysej nad Labem. Mal to byť výborný kôň, tak sa dostal do stajne v Kladruboch. Nič nepredviedol, kúpili sme ho teda do Veľkých Karlovíc. Tento kôň nám urobili radosť. Spomínam si aj na koníčka Horala. Považujem za veľmi dobré, že som sa dostal aj do sedla a skúsil som si dostihy z tejto stránky.

Postupom času ste s jazdením dostihových koní prestali, ale za to ste sa čoraz viac pohybovali v trénerskom prostredí. Bolo rozhodnuté o Vašom profesnom smerovaní?

Dá sa to tak povedať. Jazdiť som prestal skoro, kvôli váhe. Vtedy nebolo možné navážiť kilo – dve naviac, ako sa dnes dá prevažovať. Vedel som už, že koňom sa chcem venovať, že je to taká moja droga. Stále som však pracoval na družstve ako vedúci pridruženej výroby. Mali sme na starosť tri píly. Spolupracovali sme so Slovenskom, kde sme dodávali rezivo. Naspäť sa vozilo krmivo pre kravičky, lebo tento kraj je veľmi chudobný. Skoro nič sa tu neseje a nesadí.

K trénovaniu ste sa dostali vo Vašom pôsobisku vo Veľkých Karloviciach po smrti tunajšieho trénera Rudolfa Miškářa. Ako si spomínate na Vaše začiatky v tejto profesii?

Našim prvým trénerom bol pán magister Rudolf Miškář. Spomínam si, ako sme v týchto dobách jazdievali na dostihy do Rajca, kde som osobne poznal pána Kmeťa z mliekarne Rajec. Chodievalo sa aj do Tatranskej Lomnice. Na to si už veľa ľudí nepamätá. Dobrým kamarátom pána Miškářa býval napr. pán Verner, otec džokeja Jana Vernera. Keď nás pán Miškář predčasne opustil, naša partia bola stále veľmi mladá, skoro decká, s malými skúsenosťami. Začali sme to nejako robiť, pritom sme vedeli, že nie všetko je v poriadku a niečo z trénovania je potrebné aj zmeniť. Postupne sa nám tu začalo dariť a aj sme niečo povyhrávali, väčšinou prekážkové dostihy. V Karloviciach boli vždy lepšie podmienky pre prekážkarov. Potom sme dorobili aj dráhu pre rovinárov, tisíc metrový ovál, ktorý sme naviezli štiepkou. Ale to už boli až neskoršie časy, kedy som sa dostal aj do Newmarketu a videl som to tam. Museli sme popracovať na dráhe, aby koníky mali dobrý podklad pod nohami. Mali sme šťastie na dobrých majiteľov a tiež na kone. Veď napríklad taká Libentína to skúšala vo Veľkej pardubickej niekoľkokrát a až v našom tréningu hneď vyhrala. Mali sme dobrý kolektív, po práci sme si zahrali karty, dali trošku slivovičky a výsledky sa postupne dostavili (smiech).

Sedemdesiate a osemdesiate roky sú spojené s inými slávnymi trénerskými menami a stajňami v Československu. Pamätáte sa, ako Vás brali vtedajšie trénerské hviezdy? Mali ste medzi nimi aj Váš trénerský vzor alebo niekoho, kto Vám vedel poradiť?

Už v škole mali záujemcovia možnosť chodiť jazdiť do dostihovej stajne v Kolesách. Vtedy tam pôsobil tréner Louda. Museli sme tam chodiť o štvrtej či piatej ráno. Mohol som sa veľa priučiť. Koho to bavilo, mal príležitosť. Keď to niekoho nebavilo, nemusel jazdiť. Ľudí bolo dosť. Spolupracovali sme s Pištou Vokalíkem, s doktorom Hollým zo Šamorína, s pánom Riškom z Motešíc… Neboli to rovesníci, boli od nás starší, ale dalo sa na nich spoľahnúť. Keď bol nejaký problém, mohol som sa opýtať a poradiť, keď sme si nevedeli rady s nejakým koníkom. Samozrejme, veľa som študoval, čítali sa odborné knihy. Samé od seba nič neprišlo. Nie je to tak ani s menežmentom a príjmom od majiteľov. Každý dnes povie, že som mal dobrých majiteľov. Áno, ale každý ich mal a tiež dobré kone, ale nie každý s nimi dobre jednal. Majiteľov je potrebné si ctiť a vážiť. Hovorí sa, že koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. To je pravda, ale tiež treba mať určité hranice. Ak majiteľ požaduje niečo, čo je pre koňa nevhodné, nemôžeme kývať hlavou ako chorý osol. Vtedy musíme povedať, že stačilo a treba pozerať na koňa. Inak by sme sa nedožili mnohých vynikajúcich starších koní. Pozrite sa, koľko koní skončí po derby a nie je o nich počuť a koľko starších koní je stále na rovinách. My sme mali mnoho výkonných koní vo vyššom veku – dnes je to Mr Right, niekedy to bol jedenásťročný Bellaboy, po ňom osemročný Scyris. Aj Arcturus a Darkolva sú už starší a stále výborní. Viete, človek musí mať cit, aby s koňmi vedel pracovať do vysokého veku, aby vydržali aktívne a výkonné aj staršie. Natrénovať koňa, ktorý vydrží len sezónu – dve, to je oveľa ľahšie. Na sa na vzťah k majiteľom a ku koňom pozerám aj z hľadiska zodpovednosti. Nesmiem dopustiť žiadny amaterizmus. Nemôžem dovoliť, aby sa na koňovi vozilo hocijaké dievča alebo aby ho išiel len tak pásť hocikto, kto nemá zodpovednosť. Ja budem musieť niesť následky, žiť s tým a trápiť sa, ako by som za koňa dal peniaze ja a nie majiteľ. A nezáleží na tom, či majiteľ zaplatil za koňa 10 000 € alebo 100 000 €.

Spomenuli by ste si na nejaké univerzálne trénerské rady, ktoré sa Vám dostali do krvi vo Vašich začiatkoch a považujete ich za stále platné a múdre… A odovzdali ste ich ďalej synovi Radkovi?

Samozrejme, nejaké rady som dostával. Ale nikto Vám nepovie, že teraz je potrebné s koňom utekať dvetisíc metrov alebo tisíc, či rýchly cval na 500 metrov. Pán Mašek nám dobre hovoril: keď nemá kôň ráno čistý žľab, neerdží po krmive, nemá peknú srsť, tak nemá behať. Ak je v peknej srsti, s čistým žliabkom, je to Vaša dobrá práca a môže trénovať. A to je stále pravda. Pán docent Hanák nám vysvetľoval, že je to ako mať pred sebou šachovnicu s políčkami a figúrkami, s ktorými môžeme ťahať rôzne ťahy.

Za skutočný zlom vo Vašej kariére a tiež v dostihovom športe vo Veľkých Karloviciach sa dá považovať polovica 80-tych rokov, kedy vo Vašej stajni podupkával vlastný odchovanec VALENCIO (Seal – Vasilka). Skúste nám priblížiť Váš vtedajší chov založený kobylou Vasilkou a Vaše pôsobenie v tomto období.

Vasilka behala aj väčšie prekážkové dostihy. Prišla z Lysej nad Labem a nášmu družstvu urobila radosť. Na tú dobu to bola výkonná kobylka. Dostala sa k nám, pretože schromla. Vtedy bol mojím kamarátom a poloučiteľom pán inžinier Stanislav Hošák z Albertovca. Keď tam mal koňa, s ktorým si jeho chlapci nevedeli rady, poslali ho k nám. Taký kôň ako Don II, keď sa dostal k nám a dali sme ho dohromady, ešte bežal Veľkú pardubickú a prišiel ôsmy. Vnímali sme to ako víťazstvo. Mali sme z Lysej nad Labem aj iné kone a v našej trojici s amatérmi Jirkou Vašutom a Rostíkom Bambuchom sme si s nimi poradili. Držali sme spolu a pomáhali sme si. To sa mi na celej práci veľmi páčilo. Bola to tá pravá koňarina. Nepozeralo sa na čas, že odjazdiť pár lotov a utekať domov. Ľudia sú dnes iní, všetko je modernejšie. Napríklad najlepšie je klusať na koni a písať správu. Alebo mať všetko na baterky. Najlepšie by bolo kŕmiť o jedenástej dopoludnia, keď sa všetci vyspia. Ale s koňmi sa to takto nedá. Vždy sa musí musí obetovať a nakŕmiť. Tu v Karloviciach ešte boli bývalí sklári, ktorí boli zvyknutí chodiť do práce na štvrtú hodinu ráno. U nás to boli napr. páni Haferník či Fridrich. Keď sa povie, že o 3.50 ráno ideme do Prahy, 15 minút predtým sa musí kŕmiť. Nemôže niekto prísť 5 minút pred odchodom a čakať, že kone sú nakŕmené. Aj takáto práca môže byť začiatkom neúspechu. Nebodaj sa potom ešte niečo nazbiera, zlý šofér, zlý krmič, niečo s džokejom a pokoj je preč. A aj úspech.

Vráťme sa k Vasilke a jej synovi Valenciovi. Ako si spomínate na tohto erbového koníka, po ktorom sa volá celá Vaša trénerská centrála? Spoznali ste hneď v jeho mladom veku, že to bude talentovaný skokan a možný víťaz Veľkej pardubickej?

Pochopiteľne sa musí skúšať, v čom je kôň dobrý. To je ako u ľudí. Po rovine sa mu nechcelo utekať, preto ho v dvoch rokoch vykastrovali. Dal som ho ku kamarátovi do Lysej nad Labem na roviny, bol tam rok, no bez výsledkov. Zobrali sme si ho naspäť a učili sme ho skákať. Jemu sa skákanie veľmi páčilo, mal na to vlohy. Ako štvorročný začínal so steeplechase v Slušoviciach alebo vo Veselí nad Moravou. Začal vyhrávať, ale ešte veľmi puloval a musel behať zo špice. Takto vyhral zopár dostihov. Bol to úžasný, šikovný koníček. V priebehu kariéry mal ešte jeden problém a to, že nechcel skákať cez vodnú priekopu. Jeho jazdec býval Karel Zajko, ktorému sme povedali, že ho cez tú vodu musí nejako dostať. Vtedy boli ešte povolené ostrohy, tak sme mu ich dali a museli sme ho učiť. Učili sme ho doma, od maličkej priekopy po väčšie, až sa ho Karlovi podarilo prestrkať cez vodu za koňmi. Raz, v kvalifikácii na Veľkú pardubickú sa stalo, že Josef Váňa jazdil Paramona a Valencio s Karlom Zajkom. Išli spolu hlava hlava. Karel na neho zakričal, že idú na vodu, ale Josef vzal koňa späť. Paradoxne, ten mu vyšiel z rytmu, pred vodou zastavil a Josef Váňa spravil špičku do vody. Valencio z miesta preskočil. Koník sa to postupne naučil. Nebol veľký, ale mal úžasné srdce. Dotiahli sme to s ním do Veľkej pardubickej.

Valencio a Karel Zajko vyhrali s Veľkú pardubickú presne 12.10.1986. Pri svojom prvom štarte v roku 1984 dostihy nedokončil, ale o dva roky neskôr si to naplno vynahradil. Ako Veľké Karlovice vnímali tento úspech?

Samozrejme to bolo naše najkrajšie víťazstvo, na ktoré nikdy nezabudnem. Náš odchovanec, kôň z Veľkých Karlovíc, na ktorom sme mali najväčšiu zásluhu s našim tímom – pánom Zajkom a chlapcami zo stajne. Viete, nikto nám dovtedy neveril. Vždy v pondelok po dostihoch sa nám smiali, či sme sa zase okúpali a hovorili, bežte nabok, lebo smrdíte. Tá voda v priekopách bola totiž stará a kto sa okúpal, bol cítiť pardubickým potokom. Ale po tom víťazstve, celé Karlovice boli obrátené hore nohami. Priamy prenos išiel v televízii a to ste mali vidieť tunajšie sídlisko so siedmimi panelákmi. Všetci mali otvorené okná a kričali po sebe: videl si, čo sa stalo? To sú borci! A tak sme dostali zelenú. Keď sme sa v pondelok vrátili z Pardubíc, v dedine stáli dve dychové kapely, vítali nás deti zo školy a obyvatelia. Bolo so skrátka úžasné.

Nasledovalo niečo unikátne – štart vo Veľkej národnej steeplechase v roku 1987, ktorej kurz Valencio ako doteraz jediný český kôň prešiel úplne celý. Nie je však klasifikovaný, pretože v priebehu spadol a jeho jazdec znovu nasadol. Pamätáte sa, ako prišlo k výjazdu do Liverpoolu?

Ku štartu v Liverpoole sme boli dovedení. Súhlasil som s tým, hovoril som si, že v najhoršom sa koník zastaví, ak to nebude zvládať. Nikdy predtým som v Liverpoole nebol. Na dostihy som cestoval s našim ekonómom. Koník odcestoval o tri mesiace skôr a v pláne bolo, aby tam odbehol jeden – dva štarty. Inak by nosil vysokú váhu v hendikepovej Veľkej národnej. Tých 76 kg by na neho bolo priveľa. To sa ale nepodarilo, jeden štart nedokončil a k ďalšiemu neprišlo. Vo Veľkej národnej nosil vysokú váhu a zvládol 24 skokov. Potom klopýtol, jazdec spadol, ale znovu nasadol a prišiel do cieľa. To sa ale nesmie, takže zostal neklasifikovaný. Dá sa povedať, že Valencio do cieľa skôr doliezol alebo doklusal. Mysleli sme, že ho ponesieme v zástere či v plachte. Mal toho plné bežky. Po dostihoch a náročnom transporte domov prišiel ľahší asi o 60 kg. Potom sme sa rozhodli, že už behať nebude.

Druhé víťazstvo vo Veľkej pardubickej na seba nedalo dlho čakať. Postarala sa o neho LIBENTÍNA (po Hugben) v jubilejnom stom ročníku v roku 1990, opäť s Karlom Zajkom v sedle. Vďaka Libentíne sa dá povedať, že sa šťastie začalo vracať do Veľkých Karlovíc. Spomeňte si na túto veľmi premenlivú dobu, kedy ste sa tesne po revolúcii stal prvým súkromným trénerom v Československu.

Čo Vám mám povedať. Chvíľami to bolo do plaču. Chvíľami sme nevedeli, čo robiť. Či toho máme nechať hneď, alebo neskôr. Jedinou výhodou bolo lacnejšie krmivo, ku ktorému sme sa vedeli dostať. Hneď po revolúcii nastala revolúcia v družstve. Že vraj je to komunistický prežitok. Chceli zrušiť stajňu. Okamžite zrušili aj škôlku, kde pracovala manželka ako kuchárka. Tak sme si prešli prvým šokom. Druhý šok prišiel, keď sa ma opýtali, či chcem robiť pridruženú výrobu alebo kone. Mal som si vybrať. Myslel som si, že koňom trošku rozumiem, rozhodol som sa zostať pri nich. Pôvodne mal so mnou zostať pán Vašut, ten ale nezostal. Začínal som znovu od nuly, poloamatérsky. Našťastie sa situácia rýchlo zlepšovala. Zastavil sa u nás pán riaditeľ z Motešíc a dal mi do tréningu zopár koní. Tieto financie nás zachránili. Nájom automobilu Liaz sme museli platiť a dokonca sme si tú Liaz-ku museli čoskoro odkúpiť. Vtedy som išiel za dedečkom a poprosil som ho, aby mi na to požičal. V našej rodine sa totiž zlato nepredávalo, nemali sme peniaze nazvyš. Od súkromníka sme tiež museli odkúpiť pozemok pod stajňou. Odo dna sme sa odrazili s Libentínou. Prišli aj noví majitelia a potom už nasledovali úspechy s rovinovými koňmi. Rozbehli sme sa na veľmi slušnej úrovni. Potom sme už mali aj na toho vianočného kapra, nie ako v roku 1989.

Zaujímavosťou je, že v Libentíninej Veľkej štartoval aj RIGOLETTO (po Orenburg) zo Sovietskeho zväzu a po nej zostal v českom tréningu. Prišiel ku Vám a o tri roky sa stal jediným dokončivším a teda víťazom ročnáka 1993. Podobný osud mal víťaz z nasledujúceho roka ERUDIT (po Egoist), ktorý tiež najprv behal v ruských farbách, ale po triumfe v Cene Labe v roku 1992 zostal v Československu. Rigolettovu Veľkú o rok neskôr nedokončil, no v roku 1994 zvíťazil nad anglickým hosťom It´s A Snip. Ako prišlo k angažovaniu ruských koní českými majiteľmi a umiestneniu do Vášho tréningu?

Erudit mal vyhrať už v roku 1993, ale vtedy bol ten ročník poznačený protestami ochrancov zvierat. Nepodaril sa mu skočiť Taxis. Kôň si to vynahradil o rok neskôr. V roku 1993 vyhral Rigoletto, keď jediný prišiel do cieľa. Presné okolnosti, ako došlo k angažovaniu týchto ruských koní českými majiteľmi, mi nie sú úplne známe. Dôležité bolo, že sa nám hneď po sebe dvakrát zadarilo v najťažších prekážkových dostihoch.

Chov prekážkových koní bol niekedy viac špecializovaný, častejšie sa stávalo, že kôň bol špeciálne chovaný a trénovaný na skoky. V posledných desaťročiach však nastala zmena aj v prekážkových dostihoch, ktoré sa zrýchlili a teda kone potrebujú aj slušnú rovinovú triedu. To prinieslo trend, ktorý vidíme aj dnes. Slušný rovinový kôň, ktorý na rovine prestane stíhať, sa preorientuje do prekážok a pokračuje kariéru nad skokmi. Mimochodom, aj Libentína na rovine niečo ukázala – dobehla tretia v Starohájskom kritériu. Váš piaty víťaz Veľkej pardubickej MASKUL (po Lear Fan) ako trojročný skončil tretí v Slovenskom derby, v ôsmich rokoch v roku 2002 triumfoval vo Veľkej pardubickej ako zverenec Vášho syna Radka a v roku 2005 si víťazstvo zopakoval už pod Vašou taktovkou. Dá sa podľa Vás naučiť na prekážky každý kôň?

Myslím si, že správnou systematickou cestou sa skoro všetky kone môžu naučiť behať prekážkové dostihy. Veľmi mi chýba možnosť tzv. púťových dostihov, na malých dráhach, napr. v Šuranoch, Odrách, Olomouci, Tlumačove… To boli závodiská s ľahšími prekážkami, kde štartovali slabšie kone a tie, ktoré sa učili. Dnes nie je možnosť učiť koňa v takýchto ľahších dostihoch. Hneď so začínajúcimi koňmi musíme behať v Pardubiciach. Dostihy sa tak zrýchlili, že štvorročné a päťročné kone, ktoré začínajú, to majú veľmi ťažké. Dá sa povedať, že niekedy je to až o hubu. Verejnosťou a médiami teraz rezonuje úprava Taxisu. Ja plne chápem dôvody kvôli ochrane zdravia koní a ľudí, ale myslím si, že v prvom rade by mali byť kone a jazdci na skoky dobre pripravení. Natrénovaný kôň nemá problém ani s Taxisom. Len nemôžeme chcieť, aby sa Veľká pardubická jazdila za osem alebo deväť minúť. To potom choďme s koňmi do Merana, Milána či na iné dráhy. Pardubice sú svoje a majú špecifiká. Poznám trénera, ktorému keď kôň nechcel skákať zahrádky, žiadal, aby sa zasypali diery zahrádkach, nech sa skok upraví. Ja sa ale pýtam prečo. Veď na prvom mieste by malo byť, že si tréner naučí koňa tie zahrádky skočiť. Nemôžeme riešiť problémy koní tým, že budeme všetko prispôsobovať. Potom to urobme tak, že kone budú prekážky len metať a pobežia ich rovno derbysti. A o prekážkových koňoch nebude ani reč. Veď keď idem s koňom niekam na skoky, budem ho na ne pripravovať. Pozrite sa u seba na závodisku v Bratislave. Sú tam korektné skoky, živé ploty a priekopa, na ktoré viem koňa nachystať. A takto to má byť so všetkými skokmi.

Pracujete s rovinovými, aj prekážkovými koňmi. Podľa čoho spoznáte, že daný kôň bude vhodný do prekážok? Mali ste v tréningu aj kone, ktoré vyslovene skoky nemuseli?

Pokiaľ je kôň antitalent na skoky a vyslovene nechce, nemá cenu ho trápiť. Viete, pohyb koňa pri skoku musí byť ladný. Niektorý síce skočí, ale celé jeho telo tým nehraje. Preto koníkom doprajeme gymnastiku v hale a pozrieme sa na to, ako sa hýbu. Niektorý kôň je chvíľočku svojhlavý, no stáva sa, že to sú potom najlepší skokani. A ten, kto skáče hneď, môže byť problematický neskôr. Keď kone učíme skákať, nesmie to byť žiadny teror. Kôň si sám o to musí povedať. V staršom veku sa na skoky učil napr. Legionar a hneď to vedel, akoby sa na prekážkach narodil. Teraz sa snažíme preorientovať George Boola. Naviedli sme ho samotného bez vodiča na prekážku a on to skočil úplne šťastný. Bolo vidieť, že chce. Nesmieme koňa presviedčať natvrdo. Svoju rolu hrá aj konštitúcia koňa. Prekážkar by mal byť kus zvieraťa. Malé koníčky dostávajú veľmi zabrať a nevyhovuje im ani vyššia nosená váha v dostihoch. Keď je kôň maličký a nejde mu to na rovine, radšej nech ide na rekreačné využitie.

Vaše trénerské úspechy prišli najprv v prekážkových dostihoch. Keď ste začínali trénovať, mysleli ste si, že toto bude Vaša parketa? Pripravovať prekážkové kone a pokúšať sa o úspechy vo Veľkej pardubickej?

Naše prostredie zo začiatku vyhovovalo skôr prekážkovým koňom.Orientácia na roviny alebo prekážky závisí aj od koní, ktoré máme k dispozícii. Napríklad takého Arcturusa nemôžeme zaskakovať, lebo váži tak 420 kg a na prekážky musíte mať kus koňa. Začínajúcim koňom v poslednom období ani nesvedčia propozície dostihov. Limituje nás to, že kôň nemôže debutovať v IV. kategórii, keď je importovaný. Pritom do rovnakých dostihov III. kategórie, kde by behal, sa môže dostať aj kobyla, ktorá vyhrala dvakrát Oaks. Takýto príklad sa nám stal. Takto nastavené propozície sú podľa mňa hanbou ľudí, ktorí nad tým sedia. Veď ak sa kvalitný jednotkový kôň vojde do trojky a vyhrá, ani majiteľ z toho nemôže mať extra veľkú radosť. My tu na Morave máme dve závodiská – v Brne a v Slušoviciach, kde môžeme štartovať s koňmi len na prebehnutie alebo na debut, aby sme nemuseli ďaleko cestovať. Potrebujeme propozície, ktoré sú výhodné pre takéto kone.

Vrátime sa trošku do histórie na prelom 80-tych a 90-tych rokov. V prvom roku súkromnej práce Vám pomohlo víťazstvo Libentíny, no okno do sveta renomovaných trénerov rovinových koní sa Vám otvorilo po prvom víťazstve, ešte v Československom derby v roku 1992. BARBAKAN (po Czubaryk) odštartoval šnúru neuveriteľných Vašich siedmich českých derby, vrátane toho prvého, ešte československého. Po rovinovej kariére sa preorientoval na prekážky a zbieral úspechy hlavne v klasických steeplechase. Naznačil tak jeden z fenoménov nasledujúcich rokov, kedy sa z mnohých poľských rovinárov stali úspešné prekážkové kone. Čím to podľa Vás bolo?

Poliaci mali v 90-tych rokoch ešte tie správne poľské hrubé kone. Anglické plnokrvníky, ktoré mali hrubý rámec a neboli také prešľachtené, s chlpmi na nohách. Oni mali vždy výborný odchov a svoje poľské rodiny. Nám sa od nich podarilo kúpiť veľa vynikajúcich koní, či už Mon Amour pre Zbrojovku Vsetín alebo Barbakana. Pri jeho kúpe sme zažili takú grotesku. Trénerka Kalubová nám ho asi nechcela predať, tak niečo nabrala do hrnčeka a nasypala mu to. Kôň začal grgať, pretože mu dala trochu cukru. Bol som presvedčený, že to bolo na to, aby sme si to rozmysleli. Ale na majiteľa bola krátka, ten zavelil, že potrebujú financie na výplaty a tak si zobral od nás za Barbakana 9 000 dolárov. Presťahoval sa sem a zo začiatku nás tiež dobre vytrápil. Behal štart-cieľ, puloval, nechcel sa ovládať. Inak to bol výborný kôń, ako aj viaceré ďalšie, ktoré sme priviezli. Spomeniem Eklerera, ktorý bol kus koňa. Mal zadok, v ňom motor, pľúca a úžasnú výkonnosť. Do jeho sedla si Vávra iba sadol a navigoval ho. Vedel vyhrať Cenu Paramo svojim tempom, ktorým ostatných uťahal. Neskôr som prestal kupovať kone z Poľska. Úroveň ich chovu klesla, taktiež majú veľa importovaných koní a to staré poľské sa vytráca.

V roku 1992 ste však mali aj jeden z prvých nákupov z Írska – LAW SOZIRI-ho (po Law Society), ktorý bol zvolený Koňom roka. V Barbakanovom derby skončil štvrtý, odniesol si ale klasický St. Leger a v ďalších rokoch patril k najlepším vytrvalcom. Ako si spomínate na obdobie prvých zahraničných nákupov?

Mal som šťastie na majiteľov a na dobré kone. Nikdy nebolo jednoduché udržať formu koňom na dlhý čas. Musím spomenúť Laténa, ktoré som si vyprosil od pána Hlačíka. Nebol zdravotne v poriadku, keď sa k nám dostal z Lysej nad Labem. Ja som ho liečil v miestnom potoku, dávali sme mu mentol a káfre na kĺbiky. Kôň bol skoro na lopate a ja som ho zachránil. Skoro nám vyhral Grand Prix v St. Moritzi. V tomto období to na druhej strane bolo jednoduchšie, pretože importov nebolo toľko. Aj jednooký mohol byť medzi slepými kráľom. Ale ja mal v rukách naozaj kvalitné kone. Darilo sa a vyhrávali sa samé veľké dostihy. Vďka majiteľom sa k nám dostali kone ako Law Soziri, ktorého pán Kořenek získal v Rakúsku. Ja som si v jedných dostihoch dovolil posadiť Jitku Matuškovú na Laténa a pána Stryju na Law Soziriho a oni prišli jedna – dve. Ale nechcem zo seba robiť hrdinu Sovietskeho zväzu, keď viem, že ostatní tréneri nemali ten materiál. Dnes je oveľa ťažšie vyhrať hocijaký test. Hlavne, keď sa do nižších kategórií vďaka propozíciám dostanú aj jednotkové kone.

Spomenuli ste ďalšieho osudového koňa tejto doby LATÉN-a (po Mehari). Potomok jednej z najlepších českých rodín, odchovanec minulého obdobia, ktorý ako mnoho plnokrvníkov doplatil na existenciu veľmi silnej konkurencie vo svojom ročníku a preto sa neovenčil klasickými vavrínmi. Ale zároveň kôň, ktorý aj vo vyššom veku dokázal udržať krok už s importovanými koňmi. Pretože práve počas jeho dostihovej kariéry sa svet zmenil, hranice sa otvorili a konkurencia v rovinových dostihoch sa zvýšila. Latén sa k Vám dostal už v staršom veku. Ako si spomínate na koníka, v ktorého sedle v Bratislavskej míli zvíťazil Sir Lester Piggott?

To je to moje, tu sa prejavili zlaté ručičky. Cítil som obrovskú radosť, že sa mi to takto podarilo a Laténa považujem za obrovský úspech. Koník, keď sem prišiel, mal kĺbiky ako konvičky. Dať ho do poriadku a ešte si dovoliť posadiť na neho Lestera Piggota, aby s ním vyhral, na to som právom hrdý. A to mu ušlo víťazstvo vo Švajčiarsku v St. Moritzi, kde v prípravnom teste na Grand Prix zrušili časť trate a nechali kone behať iba 800 metrov. Keby vtedy pán Šara na neho nevytiahol bič a nechal ho pod rukami bežať, čo chce, mohol aj vyhrať.

Druhý fenomén tejto doby začal Law Soziri, ktorý sa po kariére stal plemeníkom. Viacerí Vaši zverenci odišli do chovu. Spomeňme tých najznámejších: GLOWING (po Kendor) , BLUERIDGE DANCER (po Bluebird), RAY OF LIGHT (po Rainbows for Life), TRIBAL INSTINCT (po Doyoun), SCYRIS (po In Camera), AGE OF JAPE (po Jape). Hlavne v 90-tych rokoch bola snaha posilniť český chov o plemenníkov, ktorí zažili kariéru v ČR ako jeden z najjednoduchších spôsobov prísunu novej krvi. Myslíte si, že to vtedy skutočne pomohlo?

Keď kôň, ktorého som trénoval, odchádzal do chovu, cítil som určitú hrdosť. Je to krásne a asi najviac, čo môže kôň dosiahnuť. Inak sa k chovu nechcem veľmi vyjadrovať. Zatiaľ sa nám nepodarilo nič vynikajúce odchovať. Nemáme sa čím chváliť. V Čechách pribudli zahraničné kobyly, výborné matky, aj noví plemenníci. Ale niečo je zle, ak hocijaký import za pár tisíc eur z Anglicka príde a premôže ich. Kobyly s výbornými pôvodmi, ale zatiaľ je výsledok slabý. Len pán Charvát už odchoval viacero jedničkových koní. Ja sám mám dve kobyly, viem o čom hovorím. Samozrejme, bez chovu nebudú dostihy. To mi je jasné. Treba s tým niečo spraviť.

Boli to práve Barbakan, Law Soziri, Latén či Libentína, ktorí spôsobili, že ste úspešne vkročili do sveta trénerov postsocialistickej doby?

Môžeme to tak povedať. Nesmiem však zabudnúť na podporu rodiny a moje zázemie. Viem, že rodina so mnou chvíľami trpela, bol to život bez sobôt a nedelí, veľa víkendov som musel byť preč. Manželka to vydržala, sme spolu dodnes a už to doklepeme spolu. Tieto prvé porevolučné roky boli také, že sme sa nemuseli báť nikam prísť. Mali sme hviezdne kone, ktoré dokázali vyhrávať.

Vyhrať tzv. trojkorunu (Veľká jarná cena, derby, St. Leger) je fenomenálny úspech, ale vyhrať štyri je svetový unikát. Prvým koňom, ktorý Vám tento úspech priniesol bol v roku 1996 Glowing. Skúste nám priblížiť kariéru tohto koníka, ktorý tiež pokračoval ako plemeník? V súvislosťou so ziskom trojkorún to vyzerá tak, že ste prišli na nejaký zázračný recept na úspech…

Glowing bol nezbedník, na ktorého sa ťažko prichádzalo. Mal však bojovné srdce. Keď prišiel do jeho sedla na St. Leger William Lord, pán majiteľ zastavil pred Prahou na pumpe a kúpil desať litrov šampanského. Povedal nám: tu to máte a vyhrajte St. Leger, inak idete domov peši. Je to všetko až nepopísateľné. Ani si neviete predstaviť, akým veľkým víťazstvom je vyhrať trojkorunu. Nedá sa povedať, ktorá trojkoruna bola krajšia a vzácnejšia. Ja stále sám pre seba hovorím, že som ich vyhral päť. Ray Of Light mal totiž skončiť prinajmenšom v mŕtvom dobehu v tom St. Leger. Boli to veľké dni a veľké výsledky. Môžem povedať, že som mal cit na kone, aby som ich udržal vo forme od Veľkej jarnej ceny do St. Leger. Iba slušný tréner to dokáže – vymyslieť niečo, aby udržal formu. Je ľahké sa vyhovoriť, že kôň bol raný alebo naopak na jeseň mu to už nejde. Koňom treba rozčleniť tréning a dávkovanie formy tak, aby boli výborné celú sezónu. A to bolo to moje, čo som vedel. Na to som si dával pozor.

V priebehu 90-tych rokov ste úspechy slávili najmä s nákupmi stajne FCC Folprecht Brno, neskôr premenovanej na Ray Racing, podnikateľa Ing. Rajmunda Pavlu. Každý, kto vnímal turf 90-tych rokov, nikdy nezabudne na sivé a červené kosoštvorce a slávne kone, ktoré ich nosili. Ako prišlo k spolupráci s pánom Pavlom? Čím to podľa Vás bolo, že skoro všetky jeho nákupy sa podarili?

V prvom rade musím povedať, ako som prišiel k pánovi Pavlovi. On sa raz v zime bol lyžovať s manželkou na Javorníku. Ja poznám vedúcich v hoteloch v Karloviciach a v okolí. Vždy som im hovoril, že ak by nejakého potenciálneho majiteľa zbadali, nech ho zavolajú dole do stajne. Že si trebárs niečo vypijeme a vymyslíme. Zháňať majiteľov totiž nie je vôbec jednoduché. Jeden má rád ženy, druhý motorky, tretí autá, každý niečo. Vy sa mi teraz smejete, ale je to tak. Pán Pavla teda prišiel s manželkou do stajne, kde som mal koňa menom Mandingo z Poľska. Naozaj si ho aj vzal a bol to ich prvý kôň. Potom mi hovoril, že sa mu nepáči, keď stále prehráva, že to on veľmi nevie. Tak som mu vravel, že musíme kúpiť lepšieho koňa. Ja som prišiel autom do Brna, sadli sme do lietadla a vybrali sme sa do Írska na nákup. Mali sme vybratých asi 10 koní, ktoré sa zúžili na trojicu. Potom zohrali svoju rolu aj ekonomické záležitosti. Nechcel som na majiteľa tlačiť a povedal som mu, nech berie lacnejšieho. Myslím, že skoro všetky nákupy sa podarili. Až na Sharp Focusa, ktorý bol dosť nadrený už dvoch rokoch. Od neho sme čakali viac. Málokto vie, že pán Pavla bol ten majiteľ, ktorý mal mať Age Of Jape, keď sme ho priviezli z Poľska. Nakoniec ho nechcel, tak skončil u pána Baču. Vidíte, mohol mať ďalšieho výnimočného koňa. Na začiatku kariéry mu patrili Scyris aj Maskul, ktorých odkúpil pán Zatloukal zo stajne Nýznerov. Kde by bol pán Zatloukal bez pána Pavlu… Tribal Instincta a nakoniec aj Scyrisa kúpil pán Charvát. Pán Pavla bol skrátka typ šťasného majiteľa, ktorý má na výber obrovské šťastie.

Musíme spomenúť, že Vy a Radek ste mali v posledných rokoch ešte jedného majiteľa s tým povestným šťastím. V roku 2012 a 2013 sa v českom derby presadili KADYNY (po Zamindar) a MISTER AVIATION (po Montjeu) pod Vašim velením, v rokoch 2014 CHEEKY CHAPPIE (po High Chaparral) a 2019 PACIFIC HILL (po Nathaniel) z Radkovho tréningu.

Pán Posád stojaci za stajňou Monte Negro mal neskutočné šťastie, veď už vyhral 4 derby! A hneď na začiatku majiteľskej kariéry. Niekto na derby čaká 30 rokov, 40 rokov, niekto sa nikdy nedočká. A niekto ho vyhrá za rok a potom ďalšie tri v priebehu 5 rokov…

Vrátime sa ale do čias Ray Racing, presnejšie ešte FCC Folprecht Brno. Blueridge Dancer a Sharp Focus nevyhrali derby, ako skvelí míliari však obaja vyhrali českú aj slovenskú Veľkú jarnú cenu a Sharp Focus pridal i rakúsku. Ich cesty po rovinovej kariére boli rozdielne, osud im však nedoprial dlhý život. Blueridge Dancer stihol pôsobiť štyri sezóny v chove a s odstupom času je ešte viac škoda, že toho nestihol viac. Aj z malej príležitosti dal niekoľko výborných potomkov, vrátane slovenskej klasickej víťazky Tanita. Skúste zhodnotiť jeho pôsobenie v chove.

Stihol pôsobiť aj na Slovensku. Jeho úhynu bola veľká škoda. Na dráhe to bol výborný kôň, ľahko cválal. Navyše sa ukázalo, že svoje gény odovzdával potomkom. Predsa len, v zadku mal Storm Cata.

Blueridge Dancer bol skôr pozitívnym prekvapením, ale boli aj Vaši bývalí zverenci, od ktorých ste čakali viac?

Ray Of Light síce pôsobil v chove dlho, ale čakal som do neho viac. Vyslovene sklamaním bol pre mňa Scyris. Neviem teraz, ani kde skončil. Tak isto neviem o Zagonovi, či boli niekde jeho žriebätá. On pôsobil v SK Widzow.

Nechýbalo veľa a mali by ste trojkorún päť. Presnejšie jeden konský nos, ktorý delil Ray Of Lighta od Bohemian Lada v St. Leger 1999. S prehrou Ray Of Lighta nikto nerátal. Ako si spomínate na rok 1999, kedy Lúč slnka z Valašska vládol Československu? A okrem iného Vám zabezpečil prvé exfederálne derby double, ale po zranení z Veľkej varšavskej Vám pripravil aj trpké chvíľky?

Spomínam si na všetky moje úspechy. Čo mám na to povedať. Bola to krása a pohoda. Nikdy nezabudnem na oslavu víťazstva v oboch Ray Of Lightových derby. Ray Of Light si v Poľsku praskol kosť. Našťastie sa dokázal vyliečiť a vrátiť sa k výkonom. On odchádzal do chovu v šiestich rokoch a myslím, že keby zostal na dráhe, ešte by niečo dokázal. Pán Ševčík ho vtedy kúpil do chovu. Musím povedať, že sme od neho v chove očakávali viac. Dal síce niekoľko dobrých koní aj na rovine, ale viac sa jeho potomkom darilo na prekážkach. Mal vynikajúci pôvod, ktorý ale nezúročil v chove. Keď sme pri tom, v chove ma sklamal aj Scyris. Vynikajúci kôň, ktorý skončil v teplokrvnom chove.

Dva roky po Ray Of Lightovi, už novom miléniu, prišiel ďalší írsky hnedák v službách Ray Racing. Bol to TRIBAL INSTINCT (po Doyoun), ktorý pomstil Ray Of Lighta a do zbierky pridal ďalšiu trojkorunu. Zároveň však Tribal Instinct predznamenal éru ďalšieho majiteľa, pretože po skončení Ray Racing ho do svojho portfólia prevzal Dr. Jiří Charvát. Tribal Instinct behal do siedmich rokov a mimo iných dostihov sa trikrát presadil v Bratislavskej míli. Pri jeho prvom triumfe v roku 2002, ešte pod Ray Racing, ho viedol legendárny Frankie Dettori. Aký bol Tribal Instinct?

Tribal Instinct disponoval výbornou krvou. Stavbou tela nebol príliš veľký, ale výkonnostne úžasný. Pamätám si na neho ako by to bolo dnes. Bol to miliónový koník. Naozaj, trénoval som toľko vyslovene zlatých koní… Samozrejme mal som rád aj tých slabších, veď v stajni vždy musíte mať rôzne koníky.

Predznamenal éru majiteľa Dr. Charváta, v ktorého farbách behali ďalšie skvelé kone… Momentálne jeho stajňu háji MR RIGHT (po Echo Of Light), ktorý štartuje v Cene MPaRV SR.

Ako hovorí pán Charvát, podľa neho som jeho posledný kamarát. Tým druhým bol pán Richner, ktorý už zomrel. Aj teraz niečo s pánom Charvátom chystáme. Mal by mi kúpiť do dôchodku nového šprintéra. Pán Charvát má tiež šťastie na kone, nakupuje ich veľa, ale väčšinou sú to dobré kone. Môžem povedať, že mi vyslovene zachránil život, keď som myslel, že ma trafí šľak. Kúpil si koňa za 103 000 €. Bol to psychicky slabší koník, musel chodievať do výbehu s jedným koňom. Boli na seba zvyknutí, do výbehu chodili asi mesiac. Raz sa stalo, že tento koník z Francúzska sa tomu druhému chcel postaviť na chrbát. On sa nadniesol a uskočil z boku. Urazil mu ľavú prednú nohu… Ja som bol z toho na prášky, aj keď to nebola moja vina. Pán Charvát sa zachoval veľkoryso, keď som bol na tom psychicky zle. Povedal, že mám kašľať na to, že kúpime iného koňa. Tak som mohol vysadiť prášky a pozbierať sa. Čo sa týka dostihov na Turf-gala, myslím si že ešte nikdy nebola v Cene MPaRV taká konkurencia, ako tento rok. Silno obsadené sú aj ostatné dostihy. Opäť musím podotknúť, že to závodisko zobral do rúk ten správny človek. Môžete mať na pána riaditeľa hocijaký názor, ale nikto mu neodoprie, že dostihom rozumie. Preto mi je divné, že tým, ktorí mu neprajú, nevadili posledné roky, kedy dostihy a závodisko upadali. Pýtam sa, kde boli všetci a prečo sa neozývali v minulých rokoch. Už teraz je za krátky čas vidieť zlepšenie a kus práce.Pán Šurda urobí pre dostihy všetko. U nás tiež nikdy nebol za dobrého ekonóm, ktorý dával peniaze na výplatu. Keď dal málo, boli sme naštvaní. Tak to bohužiaľ s funkciami je.

Keď sme v novembri 2019 navštívili Veľké Karlovice kvôli Koňovi roka ARCTURUSOVI (po Fast Company) a držiteľovi slovenskej trojkoruny, ukázali ste nám Vašu novú posilu TROOP COMMANDERA (po War Command). Hovorili ste o ňom ako o možnom nástupcovi Arcturusa. Akoby ste mali vešteckú guľu, pretože tak sa aj stalo. Vlani ovládol Slovenské derby. Bolo to však v roku, kedy dostihová sezóna z rôznych dôvodov prebiehala inak a oklieštene. Myslíte si, že mu neskorý termín skôr pomohol, alebo by mal šance aj v bežnom letnom termíne?

Jesenný termín derby nám jednoznačne pomohol. On je neskorší koník, stále ešte dieťa. Bohužiaľ tento rok už nebude závodiť. Mal v zime na snehu maličký úraz a nechceme s ním naskakovať do rozbehnutej sezóny. Je to príliš vynikajúci kôň, aby sme ho niečím pokazili. Je jedným z trojice, ktorých som si nechal na trénovanie pre potešenie. Sú to moje srdcové záležitosti. Aj Mustamir, ktorého by sme chceli dostať do Veľkej pardubickej.

Arcturus aj Troop Commander patria Stajni MERIDIAN. Manželia Poledníkovci majú u Vás kone už veľa rokov a tiež ste s nimi dosiahli mnohé úspechy.

Naša spolupráca so stajňou Meridian trvá už niekoľko rokov. Mali sme síce menšie nezhody, ale všetko sme si vyjasnili. V niečom mali pravdu majitelia, v niečom ja, ale spolupracovať chceme naďalej. Poledníkovci sú dobrí majitelia, ktorí majú chuť kúpiť koňa, ak sa niečo rozumné vyskytne. Majú viacero koní v zálohe, na ktoré čakáme. Napríklad nádejný štvorročný koník do prekážok, alebo dve dvojročné kobylky. Oni nemajú problém na koňa počkať, alebo ho radšej nechať dozrieť do prekážok. Ak na to trojročný kôň nemá a chodí predposledný na rovine, je lepšie ho preorientovať na skoky.

Dva kone z Vášho tréningu a obaja zo Stajne Meridian získali status black type koňa. Prvým z nich bol výborný vytrvalec AUTOR (po Authorized), víťaz talianskeho St. Leger  a druhý je práve Troop Commander, ktorý vlani skončil v rovnakých dostihoch tretí. Čím je to, že ste s Vašimi skvelými koňmi cestovali do zahraničia (okrem regiónu) len výnimočne?

Väčšina našich koní je schopná robiť radosť majiteľovi v Českej republike. Samozrejme, niekedy môžeme vycestovať aj do zahraničia. Iná je situácia s prekážkarmi, tam to Radek tlačí do zahraničia. Ale ani prekážky v Taliansku nie sú jednoduché. Niekedy sa tam objavia kvalitné francúzske kone, ktoré tiež nemajú len tak na ulici 30 či 40 tisíc eur a chcú si odkrojiť z dotácie. Vyhrať grupové dostihy nie je ľahké. Keď sa nám podarí doviezť nového šprintéra a bude dobrý, pokúsime sa s ním štartovať aj vonku. Ak by sme si chceli porovnať efektivitu výjazdov do západných krajín, možno by sme prišli k zaujímavým číslam. Benzín, nafta a ostatné náklady na prenocovanie a personál nie sú lacné. Keď potom prídete, ako teraz koník od pána Luku štvrtý či piaty za 660 €, náklady to nepokryje. Veď toľko musím dať šoférovi na naftu do Merana. Počíta sa, keď je kôň prvý alebo druhý. A to sa dlhšie nemusí podariť. Ani všetkým koňom trénera Luku sa nedarí v zahraničí. Vedia sa tam presadiť najmä kone kúpené z predajných dostihov.

Za Vašu kariéru ste pripravovali stovky kvalitných koní. Nemôžeme ich spomenúť všetky, ale určite si zaslúžia pár slov aj ďalší Vaši dlhoroční majitelia.

Za stajňou AGA-Vlachovice stojí pán Gargulák. Už sedem rokov má klasický víťaz George Boole. Snažíme sa ho preorientovať na skoky. Mal by si odbehnúť v Brne ešte jednu rovinu s točením na ľavú ruku. Zdá sa, že má problém práve s točením. Potom sa začne venovať prekážkam. Vynikajúce talenty z AGA-Vlachovice boli prekážkari Sergeant Thunder a Damietta. So Sergeantom sme mali veľké ciele, mal štartovať vo Veľkej. Vyhral v Poľsku, aj v Merane, bohužiaľ sa potom zranil v Pardubiciach. Rovnaký osud stretol Damiettu, ktorá vyhrala Zlatú sponu trojročných. Som hrdý na to, ako sme ju dali do poriadku, keď k nám prišla zničená, s váhou asi 300 kg. Stajňu K-K Metal vlastní pán Kochan, ktorý za tie roky v turfe už vie, o čom to je. Dosiahol veľké výsledky a navyše vie vynikajúco upokojiť kolektív a trénera. Dodať nádej so slovami, že nabudúce to bude lepšie. Dáva tiež obrovskú šancu mladým jazdcom, ktorí sa na jeho koňoch môžu ukázať. Za to si ho vážime. Tak isto si musím vážiť všetkých majiteľov, aj tých, ktorí majú menej koní a nie práve také výkonne. Majitelia, ktorí dostihy robia srdcom a z lásky, aj keď niekedy majú problém so zaplatením penzie.

Prežili ste bohatú kariéru, stali ste sa legendou ešte v čase Vašej aktívnej práce, ale máte asi aj to najdôležitejšie – komu odovzdať to, čo ste vybudovali. Zdá sa, že kone nie sú cudzie ani ďalšiemu nasledovníkovi – vnukovi Ondrejovi. Bude to práve syn Vašej dcéry a džokeja Kamila Píchala, ktorý by rodinnú tradíciu mohol potiahnuť o generáciu ďalej?

Ondrej to má všetko teoreticky naštudované. Vie všeličo o turfe, o svete, baví sa dostihmi. Jeho miláčikom je Mr Right, ale má rád všetky kone. Pomáha Radkovi a ten ho zoberie na dostihy. Radek má dve dcéry. Ak by chcela pokračovať niektorá z nich, budem len rád. Som rád aj za Ondreja. Tento statok, ktorý som kúpil a vybudoval, je náš. Budem rád, keď to bude komu odovzdať. Ondrej ide na ekonomickú školu. Nech sa len učí. Nejaké gény po otcovi – džokejovi Kamilovi Píchalovi v ňom museli zostať. Váhou je ťažší, jazdiť teda nebude. Hovorím mu, že skôr pôjde do vzpieračskej školy v Ostrave (smiech). Mám tri deti a sedem vnukov, takže peňaženka je stále prázdna. Ale som rád, že sú nasledovníci. Bolo to náročné obdobie, riadiť firmu a o všetko sa starať. Teraz budem rád pomáhať, ale nech už Radek bojuje. Tiež už má svoje roky a skúsenosti. Nechcem mu stáť v ceste.